Jozef Roháček Translation - Autorized Version Dušan Seberíni (SK)

1A po dvoch dňoch bola Veľká noc a čas nekvasených chlebov. A najvyšší kňazi a zákonníci hľadali spôsob, ako by ho chytili ľsťou a zabili. 2Ale hovorili: Nie na sviatok, aby snáď nebola vzbura ľudu. 3A keď bol v Betánii, v dome Šimona Malomocného, a sedel tam za stolom, prišla žena, ktorá mala alabastrovú nádobu nardovej masti, pravej a veľmi drahej, a rozbijúc alabastrovú nádobu vyliala masť na jeho hlavu. 4Ale boli niektorí prítomní, ktorí sa mrzeli u seba na to a hovorili: Načo bola tá strata masti? 5Lebo toto sa mohlo predať za viac ako za tristo denárov, a mohlo sa dať chudobným. A hnevom sa obrátili na ňu. 6Ale Ježiš povedal: Nechajte ju! Načo ju trápite? Dobrý skutok vykonala na mne. 7Lebo veď chudobných máte vždycky so sebou a keď chcete, môžete im dobre činiť; ale mňa nemáte vždycky. 8Ona, čo mohla, vykonala: predišla pomazať moje telo k pohrabu. 9No, ameň vám hovorím, že kdekoľvek po celom svete bude zvestované toto evanjelium, i to, čo táto učinila, bude sa rozprávať na jej pamiatku. 10A Judáš Iškariotský, jeden z tých dvanástich, odišiel k najvyšším kňazom, aby im ho zradil. 11A oni počujúc to zaradovali sa a sľúbili, že mu dajú peniaze. A hľadal, ako by im ho príhodne zradil. 12A v prvý deň nekvasených chlebov, keď zabíjavali baránka, povedali mu jeho učeníci: Kde chceš, aby sme odíduc prihotovili, aby si jedol baránka? 13Vtedy poslal dvoch zo svojich učeníkov a povedal im: Iďte do mesta, a stretne sa s vami človek, ktorý ponesie krčah vody, iďte za ním. 14A kdekoľvek vojde, povedzte tam domácemu pánovi: Učiteľ ti odkazuje: Kde je tá jedáleň, kde mám jesť baránka so svojimi učeníkmi? 15A on vám ukáže velikú vrchnú dvoranu, očalúnenú a hotovú, tam nám prihotovte.  16A jeho učeníci vyšli a prišli do mesta a našli tak, ako im povedal, a prihotovili baránka. 17Potom večer prišiel s dvanástimi. 18A keď sedeli za stolom a jedli, povedal Ježiš: Ameň vám hovorím, že jeden z vás ma zradí, ktorý jie so mnou. 19A oni sa začali rmútiť a hovoriť mu jeden po druhom: Či som to ja? A iný tiež: Či azda ja? 20A on odpovedal a riekol im: Jeden z dvanástich, ktorý si so mnou máča do misy. 21A Syn človeka síce ide, jako je napísané o ňom, ale beda tomu človekovi, skrze ktorého sa Syn človeka zrádza. Lepšie by mu bolo bývalo, keby sa ten človek nebol narodil. 22A keď jedli, vzal Ježiš chlieb a keď bol dobrorečil, lámal a dával im a povedal: Vezmite, jedzte, toto je moje telo. 23Potom vzal kalich a poďakujúc dal im, a pili z neho všetci. 24A povedal im: Toto je moja tej novej smluvy krv, ktorá sa vylieva za mnohých. 25Ameň vám hovorím, že už viac nikdy nebudem piť z plodu viniča, až do toho dňa, keď ho budem piť nový v kráľovstve Božom. 26A zaspievajúc pieseň vyšli na Olivový vrch. 27A Ježiš im povedal: Všetci sa na mne pohoršíte tejto noci, lebo je napísané: Biť budem pastiera, a rozpŕchnu sa ovce. 28Ale keď vstanem z mŕtvych, predídem vás do Galilee. 29Vtedy mu povedal Peter: Aj keby sa všetci pohoršili, ale nie ja. 30A Ježiš mu riekol: Ameň ti hovorím, že dnes, tejto noci, prv než dva razy zaspieva kohút, tri razy ma zaprieš. 31Ale on nadmier veľa hovoril: Ani keby som mal s tebou zomrieť, nikdy ťa nezapriem. Tak podobne aj všetci ostatní vraveli. 32Potom prišli na pozemok, ktorého meno je Getsémane. A povedal svojim učeníkom: Poseďte tu, kým sa nepomodlím. 33A pojal so sebou Petra, Jakoba a Jána a začal sa ľakať a veľmi teskniť. 34A povedal im: Moja duša je smutná až na smrť. Zostaňte tu a bdejte. 35A poodíduc trochu dopredu padnul na zem a modlil sa, žeby, ak je vraj možné, odišla od neho tá hodina. 36A hovoril: Abba, Otče, tebe je všetko možné, odnes odo mňa tento kalich! Ale však nie to, čo ja chcem, ale čo ty. 37Potom prišiel a našiel ich spať. A povedal Petrovi: Šimone, spíš? Či si nevládal bdieť jednu hodinu? 38Bdejte a modlite sa, aby ste nevošli do pokušenia, lebo duch je síce hotový, ale telo je slabé. 39A zase odišiel a modlil sa hovoriac tie isté slová. 40A keď sa navrátil, zase ich našiel spať, lebo ich oči boly obtiažené, a nevedeli, čo by mu mali odpovedať. 41A prišiel po tretie a povedal im: Teraz už spite a odpočívajte! Už je to tam! Prišla tá hodina; hľa, Syna človeka zrádzajú do rúk hriešnikov. 42Vstaňte, poďme! Hľa, už je blízko ten, ktorý ma zrádza. 43A hneď, kým ešte hovoril, prišiel Judáš, jeden z tých dvanástich, a s ním veliký zástup, s mečami a kyjami, od najvyšších kňazov, od zákonníkov a od starších. 44A jeho zradca im bol dal znamenie povediac: Ktorého bozkám, ten je; jmite ho a odveďte opatrne. 45A keď prišiel, hneď pristúpil k nemu a povedal: Rabbi, rabbi! A zbozkával ho. 46A oni položili na neho svoje ruky a jali ho. 47A jeden, ktorýsi z tých, ktorí tam stáli, vytasil meč a uderil sluhu najvyššieho kňaza a odťal mu ucho. 48A Ježiš odpovedal a riekol im: Ako na lotra ste vyšli s mečami a kyjami, aby ste ma sobrali. 49Deň po dni som bol u vás v chráme učiac, a nejali ste ma. Ale aby sa naplnily písma. 50Vtedy ho všetci opustili a utiekli. 51A nejaký mládenec išiel za ním, odiaty ľanovým rúchom po holom tele, a chytili ho mládenci. 52Ale on zanechajúc rúcho utiekol nahý. 53A odviedli Ježiša k najvyššiemu kňazovi. A sišli sa k nemu všetci najvyšší kňazi a starší a zákonníci. 54A Peter išiel za ním zďaleka až do dvora najvyššieho kňaza a sedel spolu so sluhami a hrial sa pri svetle ohňa. 55A najvyšší kňazi a celá vysoká rada hľadali svedoctvo proti Ježišovi, aby ho vydali na smrť, ale nenašli. 56Lebo mnohí lživo svedčili proti nemu, ale tie ich svedoctvá neboly rovnaké. 57A ktorísi povstali a svedčili falošne proti nemu a vraveli: 58My sme ho počuli hovoriť: Ja zborím tento chrám, urobený rukami, a za tri dni vystavím iný, nie rukami urobený. 59Ale ani takto nebolo ich svedoctvo rovnaké. 60Potom vstal najvyšší kňaz do prostredku a opýtal sa Ježiša: Či nič neodpovedáš? Čo títo svedčia proti tebe? 61Ale on mlčal a neodpovedal ničoho. Opät sa ho opýtal najvyšší kňaz a povedal mu: Či si ty Kristus, Syn toho Požehnaného? 62A Ježiš povedal: Áno, ja som, a uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať s nebeskými oblaky. 63Vtedy roztrhol najvyšší kňaz svoje rúcho a povedal: Čo ešte potrebujeme svedkov? 64Počuli ste to rúhanie. Čo sa vám zdá? A oni všetci ho odsúdili, že je vinný smrti. 65A niektorí začali pľuvať na neho, zakrývať jeho tvár a pohlavkovať ho a hovoriť mu: Prorokuj! A prevzali ho sluhovia bijúc ho palicami. 66A keď bol Peter dole na dvore, prišla jedna z dievok najvyššieho kňaza 67a vidiac Petra zohrievať sa pozrela na neho a riekla: Aj ty si bol s tým Nazarejským Ježišom. 68Ale on zaprel a povedal: Neviem ani nerozumiem, čo ty hovoríš. A vyšiel von na predodvorie, a kohút zaspieval. 69A dievčina, vidiac ho, zase začala hovoriť tým, ktorí tam stáli: Tento je z nich. 70Ale on znova zapieral. A po malej chvíli zase tí, ktorí tam stáli, vraveli Petrovi: Ba skutočne si z nich, lebo aj si Galilean, aj tvoja reč je podobná. 71Ale on sa začal klnúť a prisahať, vraj neznám človeka, o ktorom hovoríte. 72A hneď zaspieval kohút po druhé. Vtedy sa rozpamätal Peter na slovo, ktoré mu povedal Ježiš, že prv než kohút dva razy zaspieva, tri razy ma zaprieš. A vyjdúc rýchle von plakal.


Matthew Henry - Concise Commentary
 1   Did Christ pour out his soul unto death for us, and shall we think any thing too precious for him? Do we give him the precious ointment of our best affections? Let us love him with all the heart, though it is common for zeal and affection to be misunderstood and blamed; and remember that charity to the poor will not excuse any from particular acts of piety to the Lord Jesus. Christ commended this woman's pious attention to the notice of believers in all ages. Those who honour Christ he will honour. Covetousness was Judas' master lust, and that betrayed him to the sin of betraying his Master; the devil suited his temptation to that, and so conquered him. And see what wicked contrivances many have in their sinful pursuits; but what appears to forward their plans, will prove curses in the end.

 12   Nothing could be less the result of human foresight than the events here related. But our Lord knows all things about us before they come to pass. If we admit him, he will dwell in our hearts. The Son of man goes, as it is written of him, as a lamb to the slaughter; but woe to that man by whom he is betrayed! God's permitting the sins of men, and bringing glory to himself out of them, does not oblige them to sin; nor will this be any excuse for their guilt, or lessen their punishment.

 22   The Lord's supper is food for the soul, therefore a very little of that which is for the body, as much as will serve for a sign, is enough. It was instituted by the example and the practice of our Master, to remain in force till his second coming. It was instituted with blessing and giving of thanks, to be a memorial of Christ's death. Frequent mention is made of his precious blood, as the price of our redemption. How comfortable is this to poor repenting sinners, that the blood of Christ is shed for many! If for many, why not for me? It was a sign of the conveyance of the benefits purchased for us by his death. Apply the doctrine of Christ crucified to yourselves; let it be meat and drink to your souls, strengthening and refreshing your spiritual life. It was to be an earnest and foretaste of the happiness of heaven, and thereby to put us out of taste for the pleasures and delights of sense. Every one that has tasted spiritual delights, straightway desires eternal ones. Though the great Shepherd passed through his sufferings without one false step, yet his followers often have been scattered by the small measure of sufferings allotted to them. How very apt we are to think well of ourselves, and to trust our own hearts! It was ill done of Peter thus to answer his Master, and not with fear and trembling. Lord, give me grace to keep me from denying thee.

 32   Christ's sufferings began with the sorest of all, those in his soul. He began to be sorely amazed; words not used in St. Matthew, but very full of meaning. The terrors of God set themselves in array against him, and he allowed him to contemplate them. Never was sorrow like unto his at this time. Now he was made a curse for us; the curses of the law were laid upon him as our Surety. He now tasted death, in all the bitterness of it. This was that fear of which the apostle speaks, the natural fear of pain and death, at which human nature startles. Can we ever entertain favourable, or even slight thoughts of sin, when we see the painful sufferings which sin, though but reckoned to him, brought on the Lord Jesus? Shall that sit light upon our souls, which sat so heavy upon his? Was Christ in such agony for our sins, and shall we never be in agony about them? How should we look upon Him whom we have pierced, and mourn! It becomes us to be exceedingly sorrowful for sin, because He was so, and never to mock at it. Christ, as Man, pleaded, that, if it were possible, his sufferings might pass from him. As Mediator, he submitted to the will of God, saying, Nevertheless, not what I will, but what thou wilt; I bid it welcome. See how the sinful weakness of Christ's disciples returns, and overpowers them. What heavy clogs these bodies of ours are to our souls! But when we see trouble at the door, we should get ready for it. Alas, even believers often look at the Redeemer's sufferings in a drowsy manner, and instead of being ready to die with Christ, they are not even prepared to watch with him one hour.

 43   Because Christ appeared not as a temporal prince, but preached repentance, reformation, and a holy life, and directed men's thoughts, and affections, and aims to another world, therefore the Jewish rulers sought to destroy him. Peter wounded one of the band. It is easier to fight for Christ than to die for him. But there is a great difference between faulty disciples and hypocrites. The latter rashly and without thought call Christ Master, and express great affection for him, yet betray him to his enemies. Thus they hasten their own destruction.

 53   We have here Christ's condemnation before the great council of the Jews. Peter followed; but the high priest's fire-side was no proper place, nor his servants proper company, for Peter: it was an entrance into temptation. Great diligence was used to procure false witnesses against Jesus, yet their testimony was not equal to the charge of a capital crime, by the utmost stretch of their law. He was asked, Art thou the Son of the Blessed? that is, the Son of God. For the proof of his being the Son of God, he refers to his second coming. In these outrages we have proofs of man's enmity to God, and of God's free and unspeakable love to man.

 66   Peter's denying Christ began by keeping at a distance from him. Those that are shy of godliness, are far in the way to deny Christ. Those who think it dangerous to be in company with Christ's disciples, because thence they may be drawn in to suffer for him, will find it much more dangerous to be in company with his enemies, because there they may be drawn in to sin against him. When Christ was admired and flocked after, Peter readily owned him; but will own no relation to him now he is deserted and despised. Yet observe, Peter's repentance was very speedy. Let him that thinketh he standeth take heed lest he fall; and let him that has fallen think of these things, and of his own offences, and return to the Lord with weeping and supplication, seeking forgiveness, and to be raised up by the Holy Spirit.