1A najvyšší kňaz povedal: Či je teda tomu tak? 2A on riekol: Mužovia bratia a otcovia, počujte! Bôh slávy sa ukázal nášmu otcovi Abrahámovi, keď bol v Mezopotámii, prv ako býval v Chárane, 3a povedal mu: Vyjdi zo svojej zeme a zo svojho príbuzenstva a poď do zeme, ktorú ti ukážem. 4Vtedy vyšiel zo zeme Chaldejov a býval v Chárane, a odtiaľ, keď zomrel jeho otec, ho prestehoval do tejto zeme, v ktorej teraz vy bývate. 5A nedal mu v nej dedičstva ani na stopu nohy a zasľúbil, že mu ju dá do vlastníctva i jeho semenu po ňom, vtedy, keď ešte nemal dieťaťa. 6A takto povedal Bôh, že totiž jeho semä bude pohostínom v cudzej zemi, a zotročia ho a budú s ním zle nakladať štyristo rokov. 7Ale národ, ktorému budú slúžiť, budem ja súdiť, povedal Bôh, a potom vyjdú a budú mi svätoslúžiť na tomto mieste. 8A dal mu smluvu obriezky, a tak splodil Izáka a obrezal ho ôsmeho dňa, a Izák splodil Jakoba a Jakob dvanástich patriarchov. 9A patriarchovia závidiac Jozefovi predali ho do Egypta, ale Bôh bol s ním 10a vytrhol si ho zo všetkých jeho súžení a dal mu milosť a múdrosť pred faraonom, kráľom Egypta, a ustanovil ho za správcu nad Egyptom i nad celým svojím domom. 11Potom prišiel hlad na celý Egypt a na Kanaán a veľké súženie, a naši otcovia nachádzali potravín. 12A keď počul Jakob, že je obilie v Egypte, vyslal najprv našich otcov, 13a po druhé sa dal Jozef poznať svojim bratom, a faraon sa dozvedel o rode Jozefovom. 14Vtedy poslal Jozef povolať k sebe Jakoba, svojho otca, a celú svoju rodinu v sedemdesiatich piatich dušiach. 15A Jakob sišiel dolu do Egypta a zomrel on i naši otcovia, 16a preniesli ich do Sichema a pochovali v hrobe, ktorý bol kúpil Abrahám za cenu striebra od synov Emora, otca Sichemovho. 17Ale jako sa blížil čas zasľúbenia, ktoré s prísahou dal Bôh Abrahámovi, rástol ľud a množil sa v Egypte, 18dokiaľ nepovstal iný kráľ nad Egyptom, ktorý neznal Jozefa. 19Ten preľstil náš rod a tak trápil našich otcov, že museli vyhadzovať svoje nemluvňatá, aby nezostaly nažive. 20V tom čase sa narodil Mojžiš a bol krásny Bohu, a chovali ho tri mesiace v dome jeho otca. 21A keď ho vyložili, zdvihla a vzala ho dcéra faraonova a vychovala si ho sebe za syna. 22A vyučili Mojžiša všetkej múdrosti Egypťanov, a bol mocný vo svojich slovách i skutkoch. 23A keď mu bolo štyridsať rokov, vzišlo na jeho srdce, aby navštívil svojich bratov, synov Izraelových. 24A vidiac ktoréhosi z nich, že sa mu krivdí, zastal sa ho a pomstil toho, ktorému sa diala krivda, zabijúc Egypťana. 25A domnieval sa, že jeho bratia rozumejú, že im Bôh skrze jeho ruku podáva záchranu. Ale oni neporozumeli. 26Potom nasledujúceho dňa sa im ukázal, keď sa vadili, a hnal ich k pokoju a povedal: Mužovia, bratia ste, prečo si navzájom krivdíte? 27Ale ten, ktorý krivdil blížnemu, odsotil ho a povedal: Kto teba ustanovil za knieža alebo za sudcu nad nami? 28Či ma ty chceš zabiť, ako si včera zabil toho Egypťana? 29A Mojžiš utiekol pre to slovo a stal sa pohostínom v Madiansku, kde splodil dvoch synov. 30A keď sa naplnilo zase štyridsať rokov, ukázal sa mu anjel Pánov na púšti vrchu Sinai v plameni ohňa, vystupujúcom z kra. 31A keď to videl Mojžiš, divil sa videniu a keď sa išiel podívať na to, povedal mu hlas JeHoVaHov: 32Ja som Bôh tvojich otcov, Bôh Abrahámov, Bôh Izákov a Bôh Jakobov. A Mojžiš sa zhrozil, až sa triasol od strachu a neopovážil sa pozrieť. 33A JeHoVaH mu povedal: Sozuj svoju obuv so svojich nôh, lebo miesto, na ktorom stojíš, je svätá zem. 34Videl, áno videl som trápenie svojho ľudu, ktorý je v Egypte, a počul som ich vzdychanie a sostúpil som, aby som ich vyslobodil. A tak teraz poď, nech ťa pošlem do Egypta. 35Toho Mojžiša, ktorého zapreli povediac: Kto teba ustanovil za knieža alebo za sudcu? práve toho poslal Bôh ako knieža a vykupiteľa prostredníctvom anjela, ktorý sa mu ukázal v kre. 36Ten ich vyviedol učiniac zázraky a divy v Egypte i na Červenom mori i na púšti, a tak to robil štyridsať rokov. 37To je ten Mojžiš, ktorý povedal synom Izraelovým: Proroka vám vzbudí JeHoVaH, váš Bôh, zpomedzi vašich bratov, ako mňa, toho budete poslúchať. 38To je ten, ktorý to bol v sbore ľudu na púšti s anjelom, ktorý mu hovoril na vrchu Sinai, i s našimi otcami, ktorý prijal živé slová, aby ich dal nám, 39ktorého nechceli poslúchať naši otcovia, ale ho odsotili a obrátili sa svojimi srdcami do Egypta 40povediac Áronovi: Sprav nám bohov, ktorí pojdú pred nami, lebo ten Mojžiš, ktorý nás vyviedol s Egyptskej zeme, nevieme, čo sa mu stalo. 41A spravili si v tých dňoch teľa a obetovali modle obeť a veselili sa v dielach svojich rúk. 42Ale Bôh sa odvrátil a vydal ich, aby slúžili nebeskému vojsku, jako je napísané v knihe prorokov: Či ste mi azda za štyridsať rokov doniesli bitné a iné obeti na púšti, dome Izraelov? 43A vzali ste a nosili stán Molochov a hviezdu svojho boha Remfana, podoby, ktorých ste si narobili, aby ste sa im klaňali, a preto vás presídlim ta za Babylon. 44Stán svedoctva mali naši otcovia na púšti, jako bol nariadil ten, ktorý hovoril Mojžišovi, aby ho urobil podľa vzoru, ktorý bol videl, 45ktorý to stán prevzali naši otcovia i vniesli s Jozuom do zeme, ktorá bola vlastníctvom pohanov, ktorých Bôh vyhnal zpred tvári našich otcov, čo tak trvalo až do dní Dávida, 46ktorý našiel milosť pred Bohom a prosil, žeby smel najsť príbytok Bohu Jakobovmu. 47A Šalamún mu vystavil dom. 48Ale Najvyšší nebýva v chrámoch, učinených rukou, jako hovorí prorok: 49Nebo mi je trónom a zem podnožou mojim nohám; akýže mi vystavíte dom? hovorí JeHoVaH. Alebo kde jaké je miesto môjho odpočinku? 50Či toho všetkého neučinila moja ruka? 51Tvrdošijní a neobrezaného srdca aj uší, vy sa vždycky protivíte Svätému Duchu, jako vaši otcovia, tak aj vy. 52Ktoréhože z prorokov neprenasledovali vaši otcovia? A pobili tých, ktorí predzvestovali o príchode toho Spravedlivého, ktorého ste sa vy teraz stali zradcami a vrahmi, 53ktorí ste vzali zákon na nariadenia anjelov a nezachovali ste. 54A keď to počuli, bolo im, ako by ich bodnul do srdca, a zúriac v hneve škrípali zubami na neho. 55A on súc plný Svätého Ducha uprel zrak do neba a videl slávu Božiu a Ježiša stáť po pravici Božej 56a povedal: Hľa, vidím nebesia otvorené a Syna človeka stáť po pravici Božej! 57A oni skríkli velikým hlasom, zapchali si uši a jednomyseľne sa vrhli na neho 58a vyženúc ho von z mesta kameňovali. A svedkovia si složili svoje rúcha k nohám mládenca, ktorý sa volal Saul. 59A kameňovali Štefana, ktorý volal na Pána a hovoril: Pane Ježišu, prijmi môjho ducha! 60A skloniac kolená skríkol velikým hlasom: Pane, nepočítaj im tohoto hriechu! A keď to povedal, usnul. 61A Saul súhlasil s jeho zabitím.
Comentario de la Biblia de Matthew HenryVersículos 1-50.
La defensa de Esteban. 51-53.
Esteban reprocha a los judíos por la muerte de Cristo. 54-60.
El martirio de Esteban. Vv. 1-16. Esteban fue acusado de blasfemar contra Dios y de apóstata de la iglesia; en consecuencia, demuestra que es hijo de Abraham y se valora a sí mismo como tal. Los pasos lentos con que avanzaba hacia su cumplimiento la promesa hecha a Abraham muestran claramente que tenía un significado espiritual y que la tierra aludida era la celestial.
Dios reconoció a José en sus tribulaciones, y estuvo con él por el poder de Su Espíritu, dándole consuelo en su mente, y dándole favor ante los ojos de las personas con que se relacionaba. Esteban recuerda a los judíos su pequeño comienzo como un freno para su orgullo por las glorias de esa nación. También les recuerda la maldad de los patriarcas de sus tribus, al tener envidia de su hermano José; el mismo espíritu aún obraba en ellos acerca de Cristo y sus ministros.
La fe de los patriarcas, al desear ser enterrados en la tierra de Canaán, demuestra claramente que ellos tenían consideración por la patria celestial. Bueno es recurrir a la primera manifestación de costumbres o sentimientos, cuando se han pervertido. Si deseamos conocer la naturaleza y los efectos de la fe justificadora, debemos estudiar el carácter del padre de los fieles. Su llamamiento muestra el poder y la gratuidad de la gracia divina, y la naturaleza de la conversión. Aquí también vemos que las formas y distinciones externas son como nada comparadas con la separación del mundo y la consagración a Dios.
Vv. 17-29. No nos desanimemos por la lentitud con que se cumplen las promesas de Dios. Los tiempos de sufrimientos son a menudo tiempos de crecimiento para la Iglesia. Cuando el momento de ellos es el más oscuro y más profunda su angustia, Dios está preparando la liberación de su pueblo. Moisés era muy agradable, “fue agradable a Dios”; es la belleza de la santidad que tiene gran precio ante los ojos de Dios. Fue preservado maravillosamente en su infancia; porque Dios cuida en forma especial a los que ha destinado para un servicio especial; y si así protegió al niño Moisés, ¿no asegurará mucho más los intereses de su santo niño Jesús, contra los enemigos que se reúnen en su contra? -Ellos persiguieron a Esteban por argumentar en defensa de Cristo y su evangelio: en su contra levantaron a Moisés y su ley. Podrían entender, si no cerraran voluntariamente sus ojos a la luz, que Dios los librará por medio de este Jesús de una esclavitud peor que la de Egipto. Aunque los hombres prolongan sus miserias, el Señor cuidará, no obstante, de sus siervos y concretará sus designios de misericordia.
Vv. 30-41. Los hombres se engañan si piensan que Dios no puede hacer lo que ve que es bueno en alguna parte; puede llevar al desierto a su pueblo, y ahí hablarles de consuelo. Se apareció a Moisés en una llama de fuego, pero el arbusto no se consumía, lo cual representaba al estado de Israel en Egipto, donde, aunque estaban en el fuego de la aflicción, no fueron consumidos. También puede mirarse como tipo de la asunción de la naturaleza humana por Cristo, y de la unión de la naturaleza divina y humana.
La muerte de Abraham, Isaac y Jacob no puede romper la relación del pacto entre Dios y ellos. Nuestro Salvador prueba, por esto, el estado futuro, Mateo xxii, 31. Abraham ha muerto, pero Dios aún es
su Dios, por tanto, Abraham aún vive. Ahora bien, esta es la vida y la inmortalidad que es sacada a la luz por el evangelio.
Esteban muestra aquí que Moisés fue tipo eminente de Cristo, como libertador de Israel. Dios se compadece de los problemas de su Iglesia y de los gemidos de su pueblo perseguido; y la liberación de ellos brota de su compasión. Esa liberación es tipo de lo que hizo Cristo cuando bajó desde el cielo por nosotros, los hombres, y para nuestra salvación. Este Jesús, al que ahora rechazaron como sus padres rechazaron a Moisés, es el mismo que Dios levantó para ser Príncipe y Salvador. Nada resta de la justa honra de Moisés al decir que él solo fue un instrumento y que es infinitamente opacado por Jesús.
Al afirmar que Jesús debía cambiar las costumbres de la ley ceremonial, Esteban distaba tanto de blasfemar contra Moisés que, en realidad, le honraba demostrando cómo se cumplió la profecía de Moisés, que era tan clara. Dios, que les dio esas costumbres mediante su siervo Moisés, podía sin duda cambiar la costumbre por medio de su Hijo Jesús. Pero Israel desechó a Moisés y deseaba volver a la esclavitud; de esta manera, en general los hombres no obedecerán a Jesús porque aman este presente mundo malo y se regocijan en sus obras e inventos.
Vv. 42-50. Esteban reprochó a los judíos la idolatría de sus padres a la que Dios los entregó como castigo por haberlo abandonado antes. No fue una deshonra, sino honra para Dios que el tabernáculo cediera paso al templo; ahora es así, que el templo terrenal dé paso al espiritual; y así será cuando, al fin, el templo espiritual ceda el paso al eterno. Todo el mundo es el templo de Dios, donde está presente en todas partes, y lo llena con su gloria; entonces, ¿qué necesidad tiene de un templo donde manifestarse? Estas cosas muestran su eterno poder y deidad. Pero como el cielo es su trono y la tierra es estrado de sus pies, ninguno de nuestros servicios benefician al que hizo todas las cosas. Después de la naturaleza humana de Cristo, el corazón quebrantado y espiritual es el templo más valioso para Él.
Vv. 51-53. Parece que Esteban iba a proseguir demostrando que el templo y el servicio del templo debían llegar a su fin, y que ceder el paso a la adoración del Padre en espíritu y en verdad sería para gloria de ambos, pero se dio cuenta de que ellos no lo soportarían. Por tanto, se calló, y por el Espíritu de sabiduría, valor y poder, reprendió fuertemente a sus perseguidores. Cuando argumentos y verdades claras provocan a los opositores del evangelio, se les debe mostrar su culpa y peligro. Ellos, como sus padres, eran obcecados y soberbios. En nuestros corazones pecaminosos hay lo que siempre resiste al Espíritu Santo, una carne cuyo deseo es contra el Espíritu, y batalla contra sus movimientos; pero, en el corazón de los elegidos de Dios esa resistencia es vencida cuando llega la plenitud del tiempo. Ahora el evangelio era ofrecido, no por ángeles, sino por el Espíritu Santo, pero ellos no lo abrazaron porque estaban resueltos a no cumplir con Dios, ya fuera en su ley o en su evangelio. La culpa de ellos les clavó el corazón, y buscaron alivio asesinando a quien los reprendía, en lugar de llorar y pedir misericordia.
Vv. 54-60. Nada es tan consolador para los santos moribundos, o tan animador para los santos que sufren, que ver a Jesús a la diestra de Dios: bendito sea Dios, por fe podemos verlo ahí. Esteban ofreció dos oraciones breves en sus momentos de agonía. Nuestro Señor Jesús es Dios, al cual tenemos que buscar, y en quien tenemos que confiar y consolarnos, viviendo y muriendo. Si esto ha sido nuestro cuidado mientras vivimos, será nuestro consuelo cuando muramos.
Aquí hay una oración por sus perseguidores. Aunque el pecado fue muy grande, si a ellos les pesaba en el corazón, Dios no los pondría en la cuenta de ellos.
Esteban murió tan apremiado como nunca murió hombre alguno, pero al morir, se dice que durmió; él se dedicó a la tarea de morir con tanta compostura como si se hubiera ido a dormir. Despertará de nuevo en la mañana de la resurrección para ser recibido en la presencia del Señor, donde hay plenitud de gozo, y para compartir los placeres que están a su diestra para siempre.